Ľudovú kultúru obyvateľov Zemplína prezentujú najvýraznejšie prejavy ľudového umenia – pozdišovské hrnčiarstvo a pastierske umenie južného Zemplína. Predstavené sú typické remeslá ako aj spôsob bývania. Jedinečné sú aj doklady ľudového rybárstva a celú expozíciu dotvárajú ukážky ľudového textilu.

Hrnčiarstvo zásobovalo trh kuchynskými riadmi i výrobkami pre domácnosť. Na Zemplíne pôsobilo v 19. storočí niekoľko dielní na výrobu z pálenej hliny, najdlhšie pretrvala výroba v Pozdišovciach. Z panstva Pozdišovce pochádza i písomný záznam o hrnčiarstve už z roku 1416. Vystavená "dielňa hrnčiara“ z prvej polovice 20. storočia ukazuje výrobný postup. Výrobky predstavujú vývoj sortimentu hrnčiarstva v Pozdišovciach s najvýraznejšou zmenou po roku 1947 (založenie hrnčiarskeho družstva), i tvorbu samostatných hrnčiarov, majstra Michala Parikrupu–Šipara, Jána Kiseloviča i Dušana Labika.

Pastieri voľné chvíle využívali na výrobu rôznych úžitkových i ozdobných predmetov, pričom využívali dostupné prírodné materiály - drevo, kožu a rohovinu. Objektom umeleckej tvorby bola najmä tradičná výbava pastierov, ku ktorej patrili biče, sviatočné palice, trúby, poháre či soľničky. Tibor Galgóczy (1923-2006) sa dlhé roky venoval skúmaniu charakteristických znakov zdobených predmetov pastierov. Vo vlastnej tvorbe čerpal zo starých vzorov a techník, ale navrhoval aj vlastné. Stal sa tak priamym pokračovateľom tradícií pastierskeho umenia v Užsko-zemplínskej oblasti.

Rybárstvo tvorilo doplnkový zdroj obživy najmä u ľudí žijúcich v blízkosti vodných zdrojov. Na území východného Slovenska sa až do polovice 20. storočia používali veľmi staré nástroje a pomôcky ako napríklad vrše alebo harpúnovité osti, zvané sigoň. Zachovali sa aj rozmanité druhy sietí na individuálny alebo kolektívny rybolov: čerene, podberáky, dvojručné siete s plavákmi, chvostové siete – „chvostale“, ponorná sieť - „ľešou“, vlečná sieť a prehradzovacia sieť „nevod“ na kolektívny profesionálny výlov, či hádzacia sieť z olovenou záťažou na kruhovom obvode, tzv. meták.

Špecializovaní remeselníci na Zemplíne napĺňali potreby obyvateľov najmä výrobkami pre poľnohospodárstvo. Do polovice 20. storočia boli takmer v každej obci kováči. Spracúvali železo do formy poľnohospodárskeho a remeselného náradia, klincov, kovaní, okutia vozov, podkúvali kone a dobytok. S kováčmi spolupracovali kolári, vyrábajúci drevené kolesá, vozy, sane, drevené náradie. Kolári z okolia Michaloviec zásobovali širší trh. Debnári vyrábali nádoby hlavne pre vinársku výrobu - sudy, kade, vedrá. Expozícia predstavuje základné vybavenie remeselníckych dielní, ich polovýrobky a výrobky.

Základom domácej výroby boli dostupné materiály – prútie, drevo, slama, konope. Na základe rozvinutej výroby prútených košov vzniklo v Drahňove po II. svetovej vojne Košikárske a metliarske výrobné družstvo. Na výrobu korýt a dreveného riadu sa zasa špecializovali korytári pri Budkovciach, v Pavlovciach nad Uhom a Podhorodi, expozícia predstavuje ich výrobky a náradie. Pracovné náradie bolo uskladňované v jednom z priestorov obydlia – najčastejšie v komore, kde sa okrem toho uskladňovali aj zásoby potravín a ďalšie predmety používané na hospodárskom dvore.

Tradičné obydlia roľníckeho obyvateľstva bývali trojpriestorové, členené na izbu „chižu“, pitvor „prikľet“ a komoru. Vstupná miestnosť „prikľet“ - slúžila najmä ako odkladací priestor, prípadne na varenie, pečenie, ak bola v pitvore pec. „Chiža“ - hlavná izba - bola miestom, kde sa odohrávala väčšina úkonov v domácnosti – od odpočinku cez prípravu jedla, stolovanie, domácu výrobu, realizovanie spoločenských príležitostí až po duchovný život.